ZDENO:
NEVEDEL SOM, ŽE V PRÁCI SA MÁ PRACOVAŤ
V domove sme mali 24-hodinovú starostlivosť. Prišli sme zo školy – a bolo navarené, upratané, vyprané. Neskôr nás trochu zapojili do domácich prác, ale keďže nás bolo veľa, museli sme sa striedať. Čo znamená, že k chystaniu raňajok som sa dostal len občas.
O všetko ostatné bolo postarané, napríklad som ani netušil, ako funguje práčka.
Keď som odišiel z domova, ráno som sa prebudil a zrazu som si uvedomil, že mi nikto nenavarí. Keď som ochorel, nemal ma kto odprevadiť k lekárovi. Sám som musel zájsť do lekárne a rozhodnúť sa, či dám peniaze na cigarety alebo na lieky.
Pamätám si, že v domove sme nadávali na výšku vreckového.
Až keď som vyšiel von, uvedomil som si, že 20 eur si treba ťažko odpracovať. Nebolo to pre mňa jednoduché, pretože som nevedel v práci vydržať ani hodinu. Jednoducho som sa zbalil a išiel preč. Po čase som zistil, že si nemám za čo kúpiť cigarety, sladkosti a energeťáky, tak som si našiel novú prácu. Ale ani v práci som sa veľmi nepretrhol.
Nevedel som, že v práci sa má pracovať.
Len som sa „vykecával“ a chodil fajčiť. Keď som mal ísť na nočnú, jednoducho som nešiel. Majster mi potom volal, a ja som sa vyhovoril, že som chorý. Vynadal mi, že takto sa to nerobí, vraj som mal zavolať ešte ráno, aby si za mňa našiel náhradu.
Nikto ma neučil o zodpovednosti. V domove sme mali v jednej skupine dvanásť až pätnásť detí v rôznom veku. O individuálnom prístupe sa nedalo ani hovoriť, pretože vychovávateľka musela variť, upratovať, starať sa. Nemala čas sadnúť si s dieťaťom, porozprávať sa, naučiť ho niečo nové. V domovoch sú len nejaké pravidlá a keď ich porušíte, príde trest. Veci sa riešia, až keď sa stanú.
Pohľad odborníka
Marek Roháček, spoluzakladateľ Návrat, o.z.:
Ak si dieťa v ranom detstve nevytvorí citovú väzbu k dospelej osobe, prejaví sa to aj na fyziologických zmenách v mozgu. Určité oblasti zostanú prázdne, bez nervových prepojení. Patrí k nim aj oblasť, ktorá zodpovedá za schopnosť vytvárať si vzťahy. Znamená to, že deti z detských domovov majú celoživotný problém porozumieť vzťahom a utvárať si ich s inými ľuďmi.
V zamestnaní sa to prejavuje napríklad ako zhoršená schopnosť fungovať v tíme. Títo ľudia nechápu, že šéf alebo šéfka nie je nepriateľ, ale jednoducho osoba, ktorá má určitú zodpovednosť. Ak im vedúci niečo prikáže, zakáže alebo vytkne, nie je zo zlomyseľnosti. Jednoducho tak koná preto, aby veci fungovali.
Chýbajúce nervové prepojenia v mozgu majú aj ďalší dopad. Ten sa prejavuje v zhoršenej schopnosti porozumieť následkom konania. Človek z detského domova má problém pochopiť, že keď spraví A, nasleduje B.
V detských domovoch, teda v dnešných centrách pre deti a rodiny sa deti síce naučia, že po nevhodnom správaní prichádza trest. No zároveň sa naučia správať účelovo. Funguje to asi takto: Večer je s deťmi „večerná“ teta, ktorá má určité očakávania a pravidlá. Napríklad deťom dovolí dlhšie pozerať telku a jesť sladkosti, ale vyžaduje, aby mali v skrini poriadok. Na druhý deň nastúpi „ranná“ teta, ktorá nedovolí jesť sladkosti, ale nerieši poriadok v skrinkách.
Deti nerozumejú významu pravidiel, nevedia, čo je dobré a zlé. Ale veľmi dobre vedia, ako sa správať pri „rannej“, a ako pri „večernej“ tete. Aj pri komunikácii sa snažia odhadnúť, čo chce daná osoba počuť. Neodpovedajú, čo si myslia samé. Povedia to, čo si myslia, že chce počuť ten druhý. Keď to náhodou netušia, pretože ide o cudziu osobu, tak radšej mlčia.
Ľudia z detských domovov často nechápu vzťah medzi príčinou a následkom. Nerozumejú, že trest nie je samoúčelný, ale je tu preto, aby boli stanovené hranice. A tie zasa existujú preto, aby boli v bezpečí. V domove sa to ťažko naučia, pretože tam sa dá plávať pomedzi príkazmi a zákazmi. Veľmi ľahko sa dá vyhnúť negatívnym dôsledkom. Stačí len počkať, pokým odíde jedna teta a príde druhá, ktorá už nevie, že som urobil niečo zlé.
Výskumy hovoria, že schopnosť obnovy mozgu existuje, ale len do určitej miery. Je to podobné, ako keby ste mali amputovanú nohu. Môžete sa naučiť zvládať presuny, dokonca môžete ísť na paralympiádu, ale nikdy nebudete šprintovať ako zdraví ľudia.
Nepríjemné je, že deficit nie je viditeľný. Znamená to, že správanie ľudí z domova môže niekto vnímať ako neférovosť alebo prefíkanosť. V skutočnosti však ide naozaj o hendikep.
Ľuďom z detských domovov veľmi pomáha, ak si vybudujú vzťah s inou osobou. S niekým, kto ich bude sprevádzať životom a kto ich bude brať takých, akí sú.